Originalita a cit pre detail

Už ani neviem, odkiaľ sa tá veta zjavila v myšlienkach môjho starého otca, ale pre našu rodinu bola niečo ako emblém, štít, či modlitba. Ak bola vážna príležitosť alebo prišla jeho chvíľa hovorieval: „Víno sa nepije, víno sa žije.“ Pamätám si tú jeho snedú, ostrú tvár a mäkký úsmev. Na hlave väčšinou starý panama klobúk a na lícach vždy niekoľkodňové strnisko. Najviac sa rozžiaril, keď prišiel čas oberačiek a celý rok tvrdej roboty sa scvrkol do niekoľkých dní. Vtedy takmer ani nespal a bol všade. Vlastnoručne dopestované víno pre neho naozaj nebolo iba strapcom alebo nápojom, ale zmyslom, cieľom a radosťou.

Aj vtedy bola u nás oberačka. Možno to nebol práve šťastný nápad, ale do toho mierneho svahu som kráčala aj so svojim priateľom. Milovali sme sa. Rodičia už tú česť mali, a tak ma od prehry alebo víťazstva delilo stretnutie so starým otcom. Môj priateľ bol človekom z mesta a o víne, vinohrade  a robote v ňom tušil iba málo. Keď sme sa blížili k starému otcovi, priateľ sa náhle zastavil a z drobnej trávy okolo viniča zodvihol neveľký strapec. Neprikladala som tomu akýkoľvek význam. Obaja muži odrazu stáli oproti sebe a mlčali. Starý otec podával ruku ako prvý, ale priateľ mal v dlani strapec. Obnosený, bieložltý panama klobúk bol náhle dole a priateľ ten strapček, sotva osem, či desať bobuliek, do klobúka  pomaly vložil. Obaja sa nas seba usmiali a potom si podali pevne ruky. Víno sa nepije, víno sa žije, bleslo mi hlavou a vedela som, že mám muža, ktorý má nás a my jeho.

Iste, na prvý pohľad tá príhoda a miesto, kde sa odohrala, vyznieva ozaj romanticky – aj keď je pravda, že to často aj také bolo – no predovšetkým išlo o poriadnu drinu. Starý otec, a po jeho smrti, môj otec, cítili, že náš vinársky rod musí a bude pokračovať, a tak mne a po čase môjmu manželovi, nastali tvrdé učňovské a tovarišské roky. Áno, na rozdiel od manžela som o víne a práci s révou vedela podstatne viac, dokonca som sa v prvých rokoch sem-tam nad muža vyťahovala, ale ani jeden z nás nevedel to podstatné – naučiť sa s vínom rozprávať, počúvať ho a vedieť pochopiť všetky jeho charaktery, nálady a rozmary. Akože bola tá veta? Víno sa nepije, víno sa žije.

Čakalo toho na nás strašne veľa, a nebolo to len o fyzickej námahe, horúcom slnku a pote alebo boľavých dlaniach a stuhnutom chrbáte. Skutočný vinár by mal preniknúť do magického sveta vína iba pomaly, postupne, ale pokorne a natrvalo.

Opäť spomeniem myšlienky starého otca. V jeho predstavách bol vzťah medzi vínom a vinárom niečím ako sú krehké a galantné hry muža a ženy. Muž, ženu-víno dobýva, pokúša sa ju pochopiť, hľadá medzi desiatkami kľučov ten jediný, ktorý mu otvorí jej dušu a ponúkne jej telo. Všimnite si, pokračoval raz starý otec, že o víne sa hovorí ako o človeku, či ešte lepšie, ako o žene. Vonia slnkom, zemou a povetrím, nesie v sebe nádherné farby. Réva krásnie, nalieva sa, rodí a nevýslovne teší. Raz chutí trpko, inokedy sladko alebo kyslo, dokáže omániť a rozveseliť. Má svoje hebké a vláčne telo, občas tiché, inokedy búrilivé okamihy a zákutia. Do vína sa môžeme navždy a bezhlavo zamilovať, môže nám byť len priateľsky naklonené, môže nám byť ľahostajné alebo nás môže sklamať, no víno sa nedá nenávidieť. Na to je príliš človekom, končil svoj preslov a zvlažil si pery dúškom červeného.

Mávam dosť často neodbytný pocit, že ani dnes, dosť veľa rokov po takýchto večerných rozhovoroch, mi ostávajú mnohé tajomstvá vína skryté alebo aspoň zahalené. Aj keď web, knihy, susedia, a najmä múdrejší ľudia, vedia vždy poradiť. Nakoniec, môže sa človek diviť, že má neustále medzery, keď história pestovania révy má na Slovensku už viac ako 2 700 ročnú tradíciu? Aj tak môžeme aj u nás vďačiť vojakom antického Ríma, že zakladali prvé vinice a sadili ušľachtilé odrody. Vôbec prvé písomné správy pochádzajú z 9. storočia n.l. z Nitrianskej stolice. Arabský cestovateľ Edrisi píše, že „Nitra je kvitnúce a významné mesto, bohaté na vinice a obyvateľov…“ Nakoniec, dnes je to presne rovnako. Nitra je aj mestom mojej rodiny a neďaleko od neho leží miesto, kde sa rodia nami dorábané vína.

Na druhej strane to však ani ušľachtilé víno nemávalo v behu času ľahké. Napríklad 13. storočie bolo pre révu zvlášť tragické. Početné a barbarské tatárske vpády poničili takmer väčšinu vinohradov na západe Slovenska. Spamätať sa z tej rany trvalo dlho, ale 18. storočie sa dá označiť za zlaté obdobie vinohradníkov z nás. Najmä v časoch Márie Terézie a jej syna Jozefa II., bola výmera vinohradov trojnásobne väčšia ako je tomu dnes. Krásna predstava, keďže sa okolo roku 1720 obrábalo okolo 57 tisíc hektárov. Žiaľ, habsburgská koruna tento rozvoj zastavila, lebo začala dávať prednosť rakúskym vínam.

Ďalšie storočia poznačili hubovité choroby alebo nová pliaga v podobe vošky viničovej, ktorá sa sem dostala z Ameriky, spolu s viničom. Ľudia sa však vždy vzchopili a dorábali víno ďalej. Žiaľ, komunistický režim úkromné podnikanie uťal, čo poničilo nielen ušľachtilé odrody, kvalitu a chuť vína, ale aj ďalšie možnosti rozvoja.

Chválabohu, dnes je už všetko inak. Napokon, dôkazom je i príbeh našich vlastných viníc a nami dorábaných vín. Máme svoje zavedené vinárstvo, ktoré zakladal starý otec a zveľaďoval môj otec. My sa zo všetkých síl snažíme, aby jeho renomé a dobré meno postupne a trvalo  rástli. Spoločne na svahoch pod Zoborom pestujeme biele aj červené vína. Z bielych je to najmä rizling, silván a chardonnay. Červené suché vína majú podobu tradične skvelej frankovky a výnimočného cabernet sauvignonu.

Myslím, že od čias starých otcov sa veľa to základné nezmenilo, aj keď sa hovorí o najrôznejšej technike, nerezových tankoch, baliacich linkách alebo enológii. Vinár sa musí skrátka naučiť s vínom rozprávať, počuvať ho a vedieť pochopiť jeho charakter, nálady a rozmary.

Čas sa posunul a my, spolu s manželom v súčasnosti vlastníme nielen vinárstvo, ale aj reštauráciu, spojenú s vinárňou. Keďže sme usúdili, že by potrebovala výraznejšie zásahy a zmeny, prijali sme neľahké rozhodnutie – rekonštrukcia. A prečo neľahké? Dorábať víno je rehoľa a práca na plný úväzok. Aj keď si ako rodina výdatne vypomáhame a máme zopár zamestnancov, nie je jednoduché nájsť v dennodenne nabitom programe priestor a čas, nehovoriac o stavebnej rekonštrukcii. Navyše, poloha našej reštaurácie je skvelá, takže o hostí sme nikdy nemali núdzu, čo na druhej strane signalizovalo, že zamýšľané zmeny musia byť rýchle, profesionálne, a najmä atraktívne.

Z povedaného logicky plynie, že svojpomoc sme zavrhli hneď na začiatku a rozhodli sa hľadať niekoho, kto nám reštauráciu nielen celkovo premení, ale jej dodá dostatok novej energie a originálny vinársky pôvab. A naviac – hľadali sme naslovovzatého profesionála, teda dizajnéra a interiérového výtvarníka s dostatkom skúseností.

Z okruhu našich priateľov sa k nám dostal kontakt na pani Pavlínu Lipkovú zo spoločnosti ORIGINE INTERIER DESIGN, designový nábytok Bratislava, návrh interiéru reštaurácie. Dobrej priateľke navrhovala kanceláriu. Podľa slov mojej kamarátky bol prístup, priebeh práce aj výsledok na jednotku, takže sme nemali ani najmenší dôvod váhať a pani Lipkovú sme obratom oslovili. Jej úvodná osobná prezentácia a prvý kontakt u nás doma, boli vskutku profesionálne, a navyše ľudsky príjemné, čo nás s manželom iba utvrdilo v myšlienke, že budeme v dobrých rukách. Začali sme sa tešiť.

Pre nás osobne, bola určujúcim momentom ešte jedna, a veľmi zásadná skutočnosť. Pani Lipková hovorila – už od samučkého začiatku – o svojej práci na premene rešturácie ako o „našej práci a našom projekte.“ Pochopili sme, že nepatrí medzi solitérnych, do seba zahľadených dizajnérov a výtvarníkov, ktorí svoj projekt presadzujú bez ohľadu na názory klienta, ale pracujú v duchu jedného tvorivého tímu a podľa predložených predstáv zákazníka.

Treba po pravde a s radosťou v hlase povedať, že už prvý návrh, ktorý sme od pani Lipkovej dostali, bol sľubný a stál za úvahu. Po nejakom čase sme sa tak spoločne dopracovali k finálnemu konceptu, ktorý sa pretavil do skvelého interiéru našej reštaurácie. Asi najlepším slovným spojením, ktoré sa mi teraz ponúka je nefalšované nadšenie. Pani dizajnérka prebudovala a premenila všetky priestory nielen s veľkou dávkou kreativity, ale nadmieru funkčne a citom pre určenie a účel.

S popisom celého úspešného projektu, bude zrejme najlepšie začať zmenenými priestormi našich pivníc, kde v sudoch uchovávame nami dorábané víno. Vďaka prvotnej myšlienke pani Lipkovej sa postupne v pivniciach odkryli a následne zrenovovali kamene v murive, ale aj pôvodné drevené trámy. Novozniknutý priestor bol vynaliezavo osvetelný veľmi príjemným, bielym svetlom v modernom industriálnom štýle, aj s pomocou bodových svietidiel. Samozrejme, že toto atraktívne miesto opäť využívame pre ochutnávky vína a podľa autentických ohlasov sa všetci hostia v ňom cítia nadmieru príjemne a útulne.

Z lákavého a voňavého sveta dubových sudov, plných bieleho a červeného vína, sa tak naši klienti môžu ľahko presunúť do vrchnej časti reštaurácie, ktorá voľne naväzuje na priestory pod zemou. Aj tu sa pani Lipková rozhodla pre využitie prírodných materiálov a dizajnových prvkov. Hlavným nositeľom atmosféry sa v tomto prípade stalo drevo.

Steny interiéru sú drevom nielen obložené, ale drevu bola prisúdená aj ďalšia úloha. V miestnosti prevažujú najmä drevené dosky z pozdĺžne narezaných kmeňov, vskutku úplne jednoduché a neopracované. Tento súbor dopĺňajú – vo veľmi zaujímavom rytme a protiklade – iné kusy dreva, tentoraz narezané z kmeňov priečne. Prvá asociácia, ktorá sa pri pohľade na tieto drevené plochy vo vás objaví, sa spája s vínnymi korkovými zátkami.

Stolíky a stoličky sú verné princípom tvarovej čistory a jednoduchosti, keďže samotný interiér prezentuje svoju silnú individualitu a vizuálnu nápaditosť. Stolčeky ostali teda klasické so svetlou drevenou doskou, konštrukčne spojenou s kovovou nožičkou.

Ako ďalšiu protiváhu k prírodnej sile a hmote dreva, zvolila pani Lipková kultové, elegantné stoličky modelované v minimalistickom dizajne. Ich ladný škrupinový tvar si našiel a stále nachádza, početné zástupy ctiteľov. Oceňované je najmä nevtieravé pohodlie, ktoré poskytujú a tiež odolnosť pri každodennom zachádzaní. V priestore každej modernej reštaurácie ide o bezpochyby dôležitý a vysoko cenený benefit. Tieto stoličky sú veľmi pôsobivé nielen vizuálne, ale aj z konštrukčného hľadiska. Biela škrupina na kovovej, pochrómovanej základni, tvorenej niekoľkými tenkými oceľovými profilmi, tak doslova pláva.

Po viacerých, obsahovo veľmi podobných rozhovoroch, dnes súdim, že zrejme nejde len o môj ojedinelý názor, a tak si teraz trúfam vyhlásiť, že strop našej reštaurácie je výnimočný a podaril sa pani dizajnérke na výbornú. Jedinečný podhľad z bieleho riaseného materiálu, uchyteného na ploche stropu, svojim vzhľadom pripomínavlnu alebo akýsi večný kolobeh prichádzajúcieho a odchádzajúceho. Naskladaný materiál potom osvetľujú, či ešte lepšie, presvecujú, len zabudované bodové svetlá, čo celému interiéru prepožičiava mäkké a pre oči hostí, veľmi komfortné osvetlenie.

Pochopiteľne, že dnešná moderná reštaurácia by mala disponovať aj menším, vizuálne atraktívnym barom. Na zvýraznenie toho nášho bolo použité modré LED podsvietenie, ktoré interiér naplnilo eleganciou a prísľubom pohodovo stráveného času. Celkovú náladu v priestore baru dotvárajú aj „večné a záhadným životom žijúce“ zrkadlá, ktoré vidíme za samotným barom, na dverách toaliet, ale aj v medzerách drevených dekoračných dosiek, uchytených na stenách.

Pred pár dňami bola v našej reštaurácii uzavretá spoločnosť, a tak som mala možnosť vnímať premenené priestory trochu inak. Mnoho hostí sme s manželom poznali už roky, dokonca som s poniektorými chodila do školy. Oslavovali sa promócie, takže tu bolo aj veľa mladých ľudí. Z každej strany sa ozývali slová chvály na víno, ponúkané menu i na atmosféru. Najviac mi však utkvel v pamäti okamih, keď som sedela v niekoľkými priateľmi v pivnici pri pohári nášho charodnnay. Môj spolužiak z gymnázia, dnes uznávaný lekár v našom meste, zodvihol pohár a povedal vetu môjho starého otca – víno sa nepije, víno sa žije. Neskôr som sa pri ňom pristavila, aby som sa dozvedela, odkiaľ tie slová pozná. Odpovedal mi celkom proste a vcelku prekvapivo  – od pravidivého vinára a dobrého človeka. Som presvedčená, že moja rodina aj naše spoločné podnikanie boli a sú nielen o našom víne, ale najmä o tom, ako žiť svoj život pravdivo a dobre.

 

Sex Cam